Ja však nie. Neviem presne čím to je, možno tým, že už sa tým zaoberá každý a ja sa nechcem cítiť súčasťou nekontrolovateľného davu. A jednoducho to je možno len tým, že mám toho už dosť. Dennodenné masírovanie mojich myšlienok všemožnými kampaňami a špinou prehadzovanou z jednej strany na druhú, pričom už ani samotný vesmír netuší, ktorá je tá správna.. To je naozaj príliš. Rozhodol som sa preto využiť svoje slobodné právo. Kašľať na to. Už cítim tie nervózne pohľady známych a znalých. Tvoja sloboda nie je predsa len taká jednoduchá! Ide ruka v ruke so zodpovednosťou...

Je to pravda. Priznávam. Ale ako slobodnému človeku mi nikto neuprie jednu zásadnú vec. A tou je nesúhlas. Skrátka nesúhlasím s týmto tvrdením. A môže sa kto chce postaviť trebárs i na hlavu. V tom je moje prirodzené právo. A preto rád priznám, že ja nie som 99%. Nie som príslušník žiadnej politickej strany a v podstate nemám žiadny vyhranený politický názor. Vlastne som úplne nepodstatná ryba v mori občiansko - spoločenského koloritu európskeho sveta. Odmietam však aby neoverený názor väčšiny zneužívala akási iniciatíva, ktorá sa tvári ako zástupca väčšinového obyvateľstva a jeho požiadaviek. Poviem to na plné ústa - ja som spokojný s tým čo mám. Nesťažujem sa na svoje problémy ba dokonca ani na svoje finančné ťažkosti. Som spokojný so životom v tejto krajine. Nie som podnikateľ a nie som ani vysokopostavený manažér. Nie som dokonca ani pracovník v štátnej správe. Som študent. Človek, ktorý musí splácať študentské pôžičky pretože vyčerpal štandardnú dĺžku štúdia, človek, ktorý musí vyrovnávať dlhy exekútorom pre nevyrovnané zdravotné poistenie. Nemám bohatých rodičov a nezdedil som majetky. Som rovnaký ako ďalších 99% ľudí na Slovensku. Možno s jedným rozdielom. Nezaujímam sa o politiku. Beriem život taký aký je, so všetkými radosťami i starosťami. Ale nie, to nestačí, ja skrátka musím! Tak ako každý, ako celých 99%... Otvorím si ktorúkoľvek webovú stránku - vidím, že som 99%, zapnem televíziu v hlavnom vysielacom čase - som 99%. Začínam mať pocit, že som súčasť davu. A potom mi to dôjde - ale veď... predsa ja si nemôžem dovoliť reklamu na webe! Už vôbec si nemôžem dovoliť televíznu reklamu v prime time! Nevychádza mi z toho iné ako jedno - ja som zrejme to zostávajúce 1%.

Zaujímajú ma problémy bežného života, nemám čas a ani chuť zaoberať sa politikou. Mám toho dosť už len keď zapnem facebook plný „priateľov" a na ploche sa mi objaví trinásťmiliónovosemstopäťdesiattisíc odkazov na všemožné články a fóra týkajúce sa súčasného politického diania. A to mám vo svojom zozname len niečo cez 70 priateľov! Áno, zdieľať odkaz na sociálnej sieti je skutočne tou pravou revoltou, hovorím si s úškrnom na tvári pri každom takom prípade. Následne sa znechutene odhlasujem. Nie preto, že som ignorant a nezaujímajú ma problémy spoločnosti. Ale jednoducho preto, že ja chcem vidieť ako žijú moji priatelia, nie analytici a politickí diskutéri. Na to som si nezakladal „virtuálne PRIATEĽSTVÁ". Politická situácia na Slovensku je teda vo svojej podstate záchranou môjho reálneho života a odbúrava moje virtuálne svety... za to jej ďakujem.

Jednoducho a v skratke. Necítim sa byť zneužívaný, prenasledovaný, diskriminovaný a nijak inak označovaný a poškodzovaný. Som bežným človekom v bežnej krajine plnej sociálnych problémov, ktoré sa snažím riešiť priložením svojej ruky k dielu, o nič menej a o nič viac ako ľudia v mojom okolí. Necítim sa viac a ani menej. Kde ďalej by ešte mala zájsť moja zodpovednosť voči spoločnosti? Čo viac odo mňa vyžadujú múdre hlavy volajúce po zmenách, ktoré sedia 18 hodín denne za internetovými diskusnými fórami a snažia sa meniť veci kecmi a ideami? Prosím Vás pekne, nechajte si to všetko pre seba. Kašlem Vám na celú zodpovednosť, na potrebu zmeny. Kašlem aj na predčasné voľby. Len ma prosím neupáľte na hranici.  Odopierať v súčasnosti politickú debatu je totiž rúhanie sa prvého stupňa. A vyslovením slov odmietnutia si človek len zabije klince do krabice so svojim popolom. Nezáujem a neúčasť občanov na veciach verejných však nie je zlyhaním spoločnosti a občanov. Je to predovšetkým zlyhanie moci, ktorá ich má viesť. Preto žiadna elita nemá žiadne právo súdiť ľahostajnosť spoločnosti. Pretože by súdila vlastnú neschopnosť.

Skúsme sa preto pozrieť každý sám na seba a povedať si - je mi trápne citovať, ale jednoducho nič iné ma nenapadá:  „Nepýtajme sa čo dokáže naša krajina urobiť pre nás, ale čo dokážeme urobiť pre našu krajinu my" (JFK).. Tým, že kašlem na to neurobím asi nič. Ale možno urobím viac ako ktorýkoľvek „obyčajný" človek obrátený tým „správnym" smerom.