Nič. Pretože vždy budeme milovať veci, ktoré nie sú bežné. A keď sa stanú neštandardnými i tie, ktoré sme za bežné považovali,. zistíme, že už dávno nie sú prirodzenou súčasťou nášho života. A výsledok? Musíme sa znovu učiť v čom je čaro Slovenských žien. A o tom je i naša gastronómia.

Dnes nie je ničím výnimočným dostať sa na Slovensku do francúzkej, talianskej či ázijskej reštaurácie a ochutnať celú paletu vynikajúcich špecialít dôkladne pripravovaných profesionálnymi šéfkuchármi. Najnovším gastronomickým hitom v týchto končinách je molekulárna kuchyňa. Keď opomeniem skutočnosť, že slovo „molekulárna" je zrejme myslené v jeho pravom zmysle (keď dostanem na tanier dva hrášky, ktoré sa tvária ako dva rib - eye steaky a k tomu 0,002dl omáčky z turboexkluzívneho mega extraktu vyťaženého dvojročným lisovaním z mesačnej mandragory) mám pocit akoby som sa objavil v inom svete, niekde o 55 rokov neskôr. Novinkou je tiež napríklad prekrásne naaranžované jedlo pripomínajúce Warholove popartové diela plné farieb a avantgardného umenia. Toto všetko je super. Nemám proti tomu absolútne žiadne výhrady. Žalúdočné vredy sa mi však ozvú hneď ako ma najlepší šéfkuchári sveta začnú zasväcovať do tajomstiev modernej kuchyne. Vtedy mám čo robiť aby mi oči nevypadli do nejakej banánovej polievky či omáčky z mandarinkového lekváru. Tu sa teda začína ten úžasný príbeh skvelého jedla bez umelých prísad, ktorého cena je zrovnateľná s cenou mesačného nájmu v centre Bratislavy.

Je pravda, že človek musí zájsť do luxusného podniku na to aby si dal dobré jedlo. Ale čo je vlastne dobré jedlo? To čo prezentujú ako dobré profesionálni kuchári? Alebo to, čo nám chutí? Tu je kameň úrazu. Médiá sú v poslednej dobe akosi preplnené rôznymi gurmánskymi reláciami zameranými na „kvalitnú" stravu. O jedle sa dokonca hovorí už ako o módnom trende. A čo je na tom najhumornejšie? To, že nás „profíci" učia variť to, čo už naše prastaré mamy brali ako prirodzenú súčasť života. Dnes sa dozvedáme, že živočíšny (husací či kačací) tuk je oveľa zdravší ako rastlinný olej. Že mäso konzervované v masti je jedna z najlepších delikates. Že zelenina vypestovaná na domácej záhrade je oveľa zdravšia ako tá z veľkoobchodov a hypermarketov. Za obyčajný chlieb s cibuľou dáme dnes v dobrej reštaurácii nejedno euro. Za originálny zabíjačkový tanier ani nehovorím. Pečené kačacie stehná sú exkluzívnou špecialitou vychytených bratislavských kuchárov. Prichádzajú k nám zahraniční špecialisti, ktorí nám vysvetľujú, že kurča sa dá spracovať celé a dokonca z kostí sa dá urobiť vývar namiesto bujónu! Kupujeme Holandské a Balkánske syry, veď čo tam po tom, že sa u nás vyrábajú jedny z najkvalitnejších syrových výrobkov. Čo tam po tom, že mäso v mrazničke hociktorého dedinčana má na trhu so špecialitami väčšiu hodnotu ako najkvalitnejšie steaky v exkluzívnych hoteloch... A koniec koncov, je úplne nepodstatné, že sú u nás nenahraditeľné hubárske oblasti kde si každý bez rozdielu môže nazbierať bezplatne čerstvých hríbov koľko mu len napadne. A vlastne, koho zaujíma, že na Slovensku vzniklo poľovníctvo, ktoré zabezpečuje pre kulinársky trh najkvalitnejšie mäso, za ktorým sa idú potrhať všetci gurmáni. My sa jednoducho musíme o gastronómii a jej osobitostiach učiť od niekoho iného. Najlepšie keď je to šéfkuchár bez čapice alebo prinajmenšom Jarda Židek. A pritom keď dopozeráme nejednu z kulinárskych TV relácií máme pocit akoby sme práve objavili Higgsov bozón. Je pre nás ťažké zodvihnúť zadok od televízie a zájsť za starou mamou a opýtať sa jej akože sa to robia tie nakladané uhorky alebo domáci nakladaný syr. Nehovorím o domácej paštéte, za ktorú si na drahej večeri niekde v centre mesta zaplatíme sumou, ktorá by nám pokojne stačila na základné mäsiarske vybavenie pre výrobu minimálne desať násobku toho čo nám ponúka stravovacie zariadenie.

Jednoducho by sme si mali priznať: zamilovali sme sa do tej nesprávnej ženy. Milujeme moderné jedlá, modernú kuchyňu, ktorú však máme pod nosom už celé desaťročia ale my sa pritom tvárime ako keby sme objavili Ameriku. Tradičné spôsoby prípravy pokrmov sú pre nás úplnou exotikou a dnes sa len s úžasom pozeráme na to ako sa napríklad miesi cesto alebo pečú rebierka v medovej marináde. Cigánsku pečienku v žemli sme nahradili burgerom, tlačenku mäsovou mozaikou, chlieb sendvičom. Kyslá kapusta zo suda je archaickým kultúrnym prežitkom kým nám Gordon Ramsey nepovie, že je to gurmánsky skvost. Je to niečo podobné ako nazývať vrátnika manažérom pre styk s verejnosťou.

Šéfkuchári naučení remeslu vo veľkých a bohatých krajinách sa iste snažia dostať stravovanie u nás na inú úroveň. Veď to čo tu bolo doteraz bolo predsa všetko „zlé", tak to treba prekopať! Neberú do úvahy sociálne, kultúrne a ani ekonomické aspekty stravovania tej či onej spoločnosti. Sťažujú sa na to, že sa u nás podávajú nehorázne veľké porcie a že sme zvyknutí konzumovať veľa, ale nie kvalitne a zdravo. Zabúdajú pritom, že žijeme v regióne kde by veľmi ťažko niektorý z týchto kuchárov položil stavbárovi či baníkovi po šichte na stôl kus ružového želé s vetvičkou rozmarínu a čakal pri tom ako ho pochváli za kulinársky zážitok. No a na záver sa stačí pozrieť na pomer ochorení zapríčinených nevhodným stravovaním medzi našim regiónom a krajinami, ktoré nás učia tomu "správnemu" prístupu k jedlu a zdravej výžive.

Zamilovali sme sa do ľahkej ženy, ktorá nás oberie aj o tie posledné zmysly, ktoré nám ostávajú. Naservíruje nám sushi a krevetovú polievku a my sa s radosťou budeme pozerať ako nám z diaľky máva na rozlúčku a popod fúz sa smeje na tom, že nám pod nos hodila kus pstruha chyteného v našom potoku a rybí vývar z kaprov z neďalekého rybníka. A my sme jej za to ešte s radosťou a s plnými ústami slín poďakovali a zaplatili..