Tento krát síce ostanem pri inteligencii, ale zoberiem to z opačného konca. Od samotnej mladej generácie, ktorá sa jedného dňa má stať inteligenciou národa. Patrím k nej i ja, čiže je to akési sypanie popola na hlavu.

Život vysokoškoláka je opradený mnohými legendami, historkami a anekdotami. To aký je skutočný stav študentstva u nás si ale máloktorý študent dokáže priznať. Každý ukáže prstom na toho druhého akoby jeho samotného sa to netýkalo. Problém je už v samotnom nástupe na vysokoškolské štúdium. Za posledné roky sa motivácia mladého človeka študovať na univerzite zmenila z „chcem študovať“ na „potrebujem titul“ alebo „nechce sa mi ešte robiť“. Univerzitných učiteľov potom môže aj vyrútiť keď už prváci nie sú ochotní zapájať sa do tohto procesu tak ako by sa na vysokoškolákov patrilo. Počet študentov na univerzitách stúpa, predpokladalo by sa, že bude stúpať i vzdelanosť. Tento umelý proces oddiaľovania rozpadu vzdelávania ale likviduje pôvodné poslanie univerzít. A tým je kvalitná výchova odborníkov, ktorí sa budú podieľať na tvorbe spoločnosti v budúcnosti. Lenže tak to dnes nie je. Študenti nepotrebujú vzdelanie, ale titul. Využívajú tento systém pre vlastnú pohodlnosť.

Slovo študent pomaly vyslovujeme ako pejoratívum, podobne ako politik. Nečudo, hodnoty, na ktorých bolo postavené vysoké školstvo sa rúcajú tak rýchlo, že nestíhame ani reagovať. Študenti sa prestali zapájať do verejného života, zmenili filozofiu svojho pôsobenia na akademickej pôde, jednoducho nemajú záujem byť súčasťou. Jediná motivácia je dnes vidina veľkého absolventského zárobku (čo je neskutočne naivné) a piatich rokov bezstarostného života. Uvedomme si však, že celá ťarcha nášho štúdia sedí na pleciach našich rodičov, strednej generácie. Splácajú hypotéky aby my sme sa mali lepšie ako sa mali oni, platia dane na dôchodky svojich rodičov a zároveň na štúdium svojich detí. I napriek tomu hodnota vzdelania klesá. Absolventi si nevedia nájsť prácu, odchádzajú do zahraničia, štát prichádza o peniaze i o inteligenciu. Kto sa postará o našich rodičov keď oni odídu na zaslúžený dôchodok? Alebo ich donútime pracovať kým nebudú vládať?

Samozrejme treba pripomenúť, že existujú i skupiny študentov, ktorí majú záujem podieľať sa, pomáhať a snažiť sa o zmeny. Táto skupina sa dá však tiež rozmeniť na drobné. Hovoríme tu teda o ambicióznych jednotlivcoch, členoch mládežníckych hnutí politických strán, ktorí majú vlastnú víziu a motiváciou je predovšetkým ich politická kariéra. Potom tu máme skupiny intelektuálov združujúcich sa v komunitách zameraných na rôzne oblasti. Vytvárajú si však akýsi vlastný elitný krúžok do ktorého nie je prístup jednoduchý. Vychováva si ich terajšia elita inteligencie pomocou rôznych seminárov, školení a podobne. V podstate tak ako politici vychovávajú svojich nástupcov, tak vedci a kapacity vychovávajú svojich. Netreba opomenúť ani aktivistov, ktorí svoje aktivity presadzujú hlavne kvôli osobnej potrebe vyjadriť svoj názor a presadiť sa v konkurencii „vyvolených“ študentov, ktorých majú pod krídlami tútori. Ide skôr o sebarealizáciu ako o predsavzatie niečo zmeniť. Zhromažďujú ľudí, protestujú proti všetkému a proti ničomu. Kde sa však stratila študentská jednota? Spoločné ideály? Je ťažko si odpovedať, pretože neexistuje už ani univerzitná kultúra. Stratili sa tradície, stratila sa prestíž, stratilo sa všetko čo z univerzít robilo univerzity. Ako študent tvrdím: Je to naša chyba. Sme neschopní vyžadovať si lepšie podmienky, lepšiu kvalitu výučby. Nie sme schopní si vybaviť ani automat na kávu pri učebniach. Nedokážeme sa mobilizovať. Skrátka na všetko kašleme.

Tak ako sa nemôžeme donekonečna za svoje životy vyhovárať na politikov a gorily, tak sa nemôžeme vyhovárať ani na vysokoškolských pedagógov, profesorov, dekanov.. Uznajme si našu spoluzodpovednosť za stav, v ktorom sa všetci nachádzame. Náš prístup je alibistický. Hádzať špinu na druhých je jednoduché. Keď je v štátnej správe, v politike niekto kto nemá predpoklady na svoju funkciu, sťažujeme sa a žiadame jeho odstúpenie. Ide predsa o naše peniaze. Keď policajt urobí chybu, sťažujeme sa, je predsa platený z našich daní... Ale neuvedomujeme si, že i naše štúdium niečo stojí, že ho niekto musí platiť a že naň niekto musí pracovať. Keď sa kritika obráti proti nám zaujmeme pozíciu mŕtveho chrobáka. Tu je naša zodpovednosť, tu je zodpovednosť mladej a budúcej inteligencie tejto spoločnosti.

O akých zmenách chceme hovoriť keď rezbára vždy zaúča rezbár. Kováča vždy kováč. Nemení sa filozofia remesla, len jeho metódy. Politikov zaúčajú vždy len politici, vedcov vždy len vedci. Garnitúry sa teda nemenia, menia sa len kabáty. Je to kolobeh nemenného stavu spoločnosti, pretože jednotlivci, ktorí majú snahu prekročiť cez rodinkárstvo, elitárstvo a dosiahnuť zmeny,. sú stále v menšine. A keď niekto z nich vytŕča, má dve možnosti. Skončí buď na ministerstve a bude skákať ako mu pískajú. Alebo ho pritlačia na dno, kde ho už nikto nebude počuť.